Deň pokračoval svojím ospalým tempom. Kráčal som po pláži miestneho jazierka, keď som to zrazu zazrel - odtlačok nohy, ktorý nepatril mne a ktorý jasne vravel - už tu nie si sám! Obzeral som sa okolo seba, na jazero a do lesa. Zrazu, každý strom, každé steblo trávy mohlo byť možným nepriateľom, alebo celou skupinou ľudí, ktorí čakajú len na vhodný okamih aby na mňa mohli zaútočiť. V priebehu niekoľkých sekúnd vlna čo dorazila na breh zmyla stopu. Zrazu tam nebolo nič a ja som bol znovu sám uprostred svojho maličkého kráľovstva. Otočil som sa a bežal späť do svojho úkrytu v lese. Nedošiel som však ďaleko. Neznámy dunivý zvuk ma prinútil zastať a počúvať. Išlo to spoza neďalekého kopca. Ako sa približujem k vrcholu, zvyšuje sa aj intenzita dunenia. Jasne rozoznávam zvuk ... vtom začujem obrovský rev motora a priamo predo mnou sa objaví obrovské monštrum. Nestačil som sa ani zľaknúť. Hlavu zaborím do blata a modlím sa ... sovietsky T-34 s obrovským rachotom prefrčal cezo mňa. Neodvážim sa zodvihnúť hlavu. Ak si ma všimnú - som mŕtvy. Volám sa Jens Küng a už 3 mesiace sa skrývam v týchto lesoch. Hitler je mŕtvy. Všetci z našej jednotky sú mŕtvi. Ja ešte žijem, no ako dlho ešte, neviem.